430 000 pútnikov počulo Žikavanku

V čase, keď na bas B začal hrávať p.Kazimír Orolín sa dychovka vydala na cestu do Levoče, kde sa konala púť. Bolo to v období tvrdého komunizmu, kedy sa za prejavy náboženstva a viery v Boha prísne trestalo. Pútnikov spoločne s muzikantmi vysadil autobus približne 20 kilometrov od Levoče, kde ich prísna stráž nechcela pustiť ďalej, pričom keď príslušníci stráže videli muzikantov s hudobnými nástrojmi, ktorí chceli ísť hrať na púť ešte prísnejšie trvali na zákaze. Podľa výpovedi pamätníkov sa muzikanti s nimi pustili do hádky, ktorá trvala niekoľko hodín. Už táto „drzosť“ mohla znamenať veľký postih pre chlapcov z dychovky. Oni sa však nevzdali a nakoniec sa im podarilo presvedčiť stráž aby ich pustila. Po príchode na miesto púte vyhľadali p.biskupa, hlavného celebranta svätej omše, ktorému ponúkli možnosť hrať náboženské piesne počas obradov. S veľkým strachom im povedal názov piesne mysliac si, že chlapci túto pieseň zahrať nevedia, avšak v repertoári dychovky sa našla a hneď na začiatku púte zazneli tóny odvážnych chlapcov zo Žikavy. Keď išiel v sprievode p.biskup okolo dychovky, ktorá hrala dohodnutú pieseň, rýchlo im povedal že sa má hrať iná. Avšak muzikanti sa nenechali zaskočiť a hneď začali hrať pieseň, ktorú im povedal p.biskup. Svedkovia tejto udalosti hovoria o státisícoch pútnikov, ktorí boli svedkami odvážneho činu Žikaveckej dychovky. V knihe o obci sa uvádza 430 000 pútnikov. Hrala sa pieseň „Tu skrúšení v prach padáme“ Po slávnostnej svätej omši sa veľké množstvo pútnikov prišlo poďakovať muzikantom za nezabudnuteľný zážitok a za obrovskú odvahu, ktorú týmto činom prejavili. Táto odvaha bola natoľko motivujúca, že v nasledovnom roku sa na púti aktívne zúčastnili aj muzikanti z okolia Levoče, ktorý hovorili, že presne takýto impulz potrebovali, aby vyšli z tieňa strachu a nebáli sa dať úctu levočskej Panne Márii.